Tanec a varené víno. Stručný návod, ako prežiť v zamrznutom a temnom Kyjeve

Ljubov Jakymčuk, básnička

18. januára 2026

Sedím v kuchyni, kde je pätnásť stupňov nad nulou. Nielenže tu teraz sedím, ja tu aj nocujem, pretože v spálni je plus dvanásť. Ako dnes vonku v Paríži.

Spomínam na svoje školské roky na Luhansku. V deväťdesiatych rokoch sme počas zimy v triedach sedeli vždy v oblečení, často aj v čiapkach. Kabáty sa rýchlo odierali o zelené lavice. V škole asi nebolo ani pätnásť stupňov, pretože to by som zvládla vo svetri, nie v kožuchu.

Zimy boli dlhé, studené a bolo plno snehu. Keby nám vtedy predlžovali zimné prázdniny, vôbec by sme sa neučili. Za celú dobu si pamätám možno dva prípady, keď sme do školy nešli.

Raz bolo mínus tridsať, druhýkrát napadol sneh až po pás a nestihli ho odpratať, tak výučbu zrušili. Pravidelne vypínali elektrinu, a tak sme čítali a učili sa pri sviečkach. Kúrili sme v kachliach, tie dávali aspoň nejaké svetlo.

Našim deťom teraz predĺžili prázdniny až do februára. Svetlo mizne kvôli nášmu nepriateľovi, kvôli nemu sa v mnohých domácnostiach nekúri.

My sme tiež vyrastali v chlade a tme, ale nie kvôli vojne, ale kvôli zložitej ekonomickej situácii. Taký bol začiatok našej nezávislosti. Hovorili nám vtedy, že svet okolo je nebezpečný a nepriateľský, že ulice sú plné banditov. Na zimu a výpadky elektriny si zvykajú aj naše deti. Ale dnes vieme, že okolo nás žije mnoho ľudí, ktorí nám pomôžu. Podporia ťa, ubytujú, nakŕmia, oblečú a usporiadajú zbierku, keď ti niečo spadne na dom.

Spomínam si, ako mi 27. februára 2022 pred...