V dinoparkoch vidia ľudia krásne klamstvo, vraví paleobiológ. Čo vieme o najväčších tvoroch našej planéty?

Paleontológiu ste si vraj vybrali preto, lebo vás v detstve očaril film režiséra Karla Zemana Cesta do praveku. Je to naozaj pravda?

Najprv som sa dostal ku knižkám profesora Josefa Augustu, v ktorých som objavil pravek majstra Zdeňka Buriana. Moji rodičia vo mne odmalička pestovali vzťah k prírode. Učaroval mi najmä svet zvierat. A keď som odrazu videl tvory, čo som dovtedy nenašiel v žiadnych iných knihách, rezonovali vo mne silné emócie. Prvýkrát v živote som videl pravek v dynamickej podobe. Začal som kresliť mamuty, dinosaury. Keď som potom sedel pred obrazovkou a pozeral sa na Zemanov film, tak si asi viete predstaviť: pre mňa zrazu zastal čas, akoby som sa do toho praveku celý ponoril. V tej chvíli som vedel, že by som v tom filme chcel zostať.

Pamätám si ten film, videli sme ho ešte ako deti a takisto sme „čumeli“, bolo to niečo super.

Myslím si, že režisér Zeman majstrovsky podchytil pozornosť každého vnímavejšieho človeka. Ak si uvedomíme, že jeho film vznikol v roku 1955, a vezmeme do úvahy možnosti, ktoré vtedy boli, tak to bol geniálny kúsok aj z produkčnej stránky a mal byť vtedy ovenčený Oscarom. Je Jurským parkom môjho detstva.

Ak si ho teraz pozriete, sú praveké zvery v ňom realistické? Alebo sa pousmejete?

Pýtate sa správne, ale nedokážem na ňu odpovedať spôsobom „áno“ alebo „nie“. Tvarové záležitosti čerpal Karel Zeman z ilustrácií Zdeňka Buriana, ktorý sa vtedy dostával do povedomia, a súčasne sa inšpiroval ilustráciami amerického maliara Charlesa R. Knighta. Pred 70 rokmi neexistovalo toľko nálezov skamenených kostier ako dnes a predstava o tom, ako sa tieto vyhynuté zvieratá správali, mala skôr voľnomyšlienkarský charakter. Imaginácia fungovala na plné obrátky a umelci či vedci sa chytali svojej vlastnej predstavivosti. To, čo je na filme fascinujúce, sú niektoré rekonštrukcie, ktoré platia dodnes. Pamätáte si, ako sa tí chlapci smiali z treťohorného cicavca, ktorý sa volá Uintatherium, čo mal na hlave rôzne hrbole? Na tom sa veľa nezmenilo. Alebo obrovský vták – Phorusrhacos, čo prenasledoval jedného z členov výpravy? Tak ten je tiež urobený veľmi dobre.

Čo sa odvtedy zmenilo?

Predovšetkým svet dinosaurov. Rozpohybovali sme ich a už ich vôbec nevnímame ako ťažkopádne tvory, čo sa pohybujú pomaly a ťahajú chvosty po zemi. Poznanie výrazne pokročilo ďalej a pribudli stovky, ak nie tisíce nových nálezov. Ale filmu ani vedecký pokrok vôbec neuberá na jeho atraktívnosti, povedal by som, že práve naopak. Cestu do praveku vnímam ako súčasť vývoja našej predstavivosti, ako jedinečnú príležitosť priblížiť sa k nedosiahnuteľnému, ako pochopiť a zažiť praveký svet. To, čo z dnešného pohľadu nazývame nepresnosti, je korením filmu. Dodávajú mu čaro odvážnej originality a pútajú majstrovskou genialitou, ktorá dodnes nemá v československej kinematografii obdobu. Na pleciach tvorcov filmu Cesta do praveku vyrástol nejeden paleontológ doma i v zahraničí!