Magický svet slovenských liečiteľov a bylinkárov: Predkovia verili v urieknutie, čary aj erotické praktiky

Roku 1873 píše v úvode k svojej knihe Domáce lieky ľudu slovenského popredný slovenský botanik a etnograf Jozef Ľudovít Holuby: „Nenájdeš tak ľahko na Slovensku gazdinku, ktorá by nemala v dome lekárničku zo všelijakých suchých rastlín, z ktorej v čase potreby s takou istotou lieky vyberá, užíva a užívať dáva, akoby s nimi každá nemoc neomylne prekonaná byť musela.“

V tom čase, na konci 19. storočia, teda nie až tak dávno, existovala u nás len riedka sieť lekární a ľud trpel nedostatočnou zdravotnou starostlivosťou. Obyvatelia predovšetkým horských oblastí sa museli vedieť o seba sami postarať a pri vážnejších ťažkostiach sa vybrať za miestnym liečiteľom či liečiteľkou.

Silný historický odkaz

Ľudové liečiteľstvo pramenilo z empirických skúseností našich predkov, ktorí oddávna žili v úzkom prepojení s prírodou a využívali silu i liečivé účinky jej základných prvkov, najmä rastlín, minerálov, vody a svetla.

Dlhú dobu toto ich poznanie predstavovalo jedinú a aspoň čiastočne účinnú zbraň proti rôznym chorobám, epidémiám, úrazom či nešťastiam. V našich krajoch pôsobili tisíce ľudových bylinkárov, mastičkárov, prútikárov, felčiarov i liečiteľov.

Nech už ide o známych a scestovaných turčianskych olejkárov, herbaristov z Červeného Kláštora (mních Cyprián) či bylinkárov z Kláštora pod Znievom, bačov a vediem z Kysúc a Oravy, alebo Žitkovských bohyniek z moravsko-slovenského pohraničia, všetci títo s prírodou spätí ľudia predstavujú nesmierne podnetnú časť našej minulosti. A na ňu sa s pomocou etnológov a historických prameňov pozrieme v našom seriáli.

„Pastieri a bačovia, ktorí žili mimo zabývaných sídiel na odľahlých salašoch v spätosti s prírodou, vedeli, aký účinok majú na dobytok napríklad rastliny. Izolovanosť od ľudí ich prinútila naučiť sa o seba postarať, a to aj vtedy, keď prišlo k zraneniu – vyvrtli si členok, zlomili si nohu či ruku alebo v prípade rezných rán,“ vysvetľuje naša najznámejšia etnologička Katarína Nádaská.

"Liečeniu sa venovali aj kováči či podkúvači koní. Keďže disponovali značnou silou, dokázali napraviť vytknuté končatiny, trhať zuby, sekať žilou,