Zlá realita nášho zdravotníctva: zrušili sme aj to dobré z minulosti, čo ešte fungovalo
Telefón na tiesňovej linke 155 vyzváňal. Keď operátor menom Martin zdvihol, na druhej strane započul matku chlapčeka. „Bolo neskoro večer, keď mamička volala, nervózna a znepokojená,“ predostiera situáciu Alena Krčová, hovorkyňa Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby.
Operátor, ktorý s ňou hovoril, kládol otázky, aby zistil, čo presne je v neporiadku s trojročným dieťaťom. „Poradil jej, upokojil ju a synovi sa do hodiny polepšilo,“ pamätá si Krčová. Dieťa malo laryngitídu, a len čo matka dostala tie správne pokyny, nebolo nutné ani navštíviť pohotovosť. Všetci mohli pokojne zaspať. Žena spísala aj poďakovanie, ktoré spôsobilo, že operátori mali zimomriavky a uznanie sa dostalo aj tomu, kto celý telefonát viedol.
Telefonátov je viac
Práca na linke 155 nie je ľahká. Stačí, keď sa len zameriame na to, ako ľudia častejšie než inokedy vytáčajú číslo a hľadajú pomoc. Počet hovorov má stúpajúcu tendenciu. V roku 2018 volalo 798 692 ľudí. V roku 2020 sa na linku 155 obrátilo už 835 308 volajúcich. O rok neskôr sa číslo ešte zväčšilo, a to konkrétne na 906 689 telefonátov. V roku 2022 síce zaznamenávame pokles na 869 393 hovorov, zvýšený záujem však stále pretrváva.
„Každé volanie na tiesňovú linku 155 sa nekončí automaticky vyslaním záchranárov. Vždy je rozhodujúci zdravotný stav pacienta. Ak zdravotnícky operátor sériou otázok zistí, že stav si vyžaduje zásah posádky, vysielame ju na pomoc ešte počas hovoru,“ povedala Krčová.
Operátor síce otázky kladie, ale nie vždy je aj tak schopný celkom vyhodnotiť, či je zdravotný stav vážny alebo nie. „Všetko závisí od typu operačného strediska. Viete, tie operačné strediská nefungujú uniformne, čiže rovnako, a preto to často závisí od subjektívneho pocitu operátora. Tá uniformnosť nám veľmi chýba a nemáme nastavené štandardy, k čomu má byť privolaná záchranka a k čomu už nie,“ vysvetľuje František Majerský, riaditeľ Slovenskej komory záchranných zdravotníkov.
Operátor navyše podľa neho čelí aj strachu, že by mohlo dôjsť k najhoršiemu a vina by padla na neho. „Nie je nijako chránený, nechce riskovať, že posádku nepošle a niečo sa stane. Samozrejme, sú takí operátori, ktorí nepošlú posádku, kým nemusia, ale sú aj takí, ktorí by boli neradi perzekvovaní alebo nejako inak riešení,“ povedal.
Pacient prejavuje nesúhlas
Ak pacient začuje z operátorových úst, že k nemu záchranná služba nepríde, často prejavuje nesúhlas. „Žiaľ, často sa tento postup stretáva s nevôľou niektorých volajúcich, ktorí nechápu, prečo k nim sanitka nepríde, alebo im operátor dokonca odporučí použiť vlastné auto a ísť k lekárovi,“ hovorí Krčová. V prípadoch, keď sa telefonát končí bez vyslania pomoci, ide zvyčajne o konzultáciu a štatistika uvádza, že každý štvrtý telefonát na linku 155 má konzultačný charakter. „Za rok 2022 sme mali 161 699 takýchto takzvaných konzultačných hovorov, rok predtým 173 341. V roku 2020 sme evidovali 145 069 volaní,“ informovala.
Sú to stavy, ktoré neohrozujú život, a ani nie je predpoklad, že by v blízkej budúcnosti mali nabrať nebezpečnejší smer. „Často riešime takzvanou konzultáciou napríklad horúčku u detí, kašeľ ako sprievodný jav ochorení dýchacích ciest, chrípkové ochorenia, neakútne bolesti pohybového aparátu, pacientov s chronickými ochoreniami, prípadne slabosť či nevoľnosť,“ prezradila.
Dôvody sú v zásade dva
Ľudia siahajú po možnosti zavolať si na číslo 155 z dvoch dôvodov. Podľa Rudolfa Zajaca, bývalého ministra zdravotníctva, počet telefonátov stúpa, lebo nefunguje to, čo bývalo zvykom v minulosti. „Nefunguje lekárska služba prvej pomoci. To bolo ešte kedysi dávno-pradávno, keď všeobecný lekár chodil na výjazd k pacientom domov. Bývalo to od 16.00,“ spomína si.
Na takéto služby už dnes mladší zvyknutí nie sú, starší by však vedeli rozprávať. „Pamätám si, že keď napríklad bol niekto chorý a nahlásil, že nemôže prísť normálne do ambulancie, tak lekár za ním poobede prišiel domov. Vyšetril ho, predpísal lieky, odporučil ďalší postup,“ vrátila sa do minulosti pani Renáta, ktorá sa blíži k veku 60 rokov a na takéto obdobie nezabudla. „Vtedy si lekár aj posedel, aj sme mávali také lepšie vzťahy,“ skonštatovala Renáta, ktorej celé meno majú HN v redakcii.
Druhý dôvod, prečo sa častejšie obracajú na možnosť, že bude vyslaná záchranná služba, spočíva v psychickom rozpoložení. „Po covide sa to zhoršilo. Ľudia sa chcú s niekým porozprávať,“ uvádza Majerský. Stúpol aj počet tých, čo trpia depresiami, s čím súvisí aj snaha o odvrátenie pocitu osamelosti.