Cisár, ktorý mal večne prázdne vrecká. Maximilián I. sa videl ako posledný rytier a potomok trójskeho hrdinu

Roky si budoval imidž veľkého a sebavedomého vládcu, no keď sa koncom roku 1518 vracia z rokovania ríšskeho snemu, je iba slabým tieňom takéhoto obrazu. Rozladený, že sa mu na zasadnutí nepodarilo presadiť, čo chcel, sužovaný chorobami, na pokraji fyzických i duševných síl a možno už aj v predtuche blížiaceho sa konca, prichádza cisár Svätej ríše rímskej Maximilián I. do Innsbrucku. Netuší, aká potupa ho tam čaká.

Mesto, ktoré kedysi pozdvihol na svoje hlavné sídlo, sa mu obracia chrbtom. Krčmárom a obchodníkom už došla trpezlivosť – ak chcete u nás jesť a piť, musíte najprv zaplatiť všetko, čo ste nám dlžný – odkazujú mu.

Cisár by možno aj zaplatil, lenže ako obvykle nemá čím. Lomcuje ním hnev, no nepomôže si, namiesto vytúženého oddychu musí chtiac-nechtiac pokračovať v únavnej ceste. V nevľúdnom počasí sa trmáca ďalších 250 kilometrov, až dorazí na habsburský rodový hrad v hornorakúskom Welse.

A tam prichádza ďalšia rana – záchvat mŕtvice ešte viac zhoršuje jeho stav a definitívne ho pripútava na lôžko.

„Som pripravený vydať sa s Božou milosťou na poslednú cestu,“ povie 11. januára 1519 kajúcne svojmu spovedníkovi, kartuziánskemu mníchovi Gregorovi Reischovi a kladie mu na srdce, aby dohliadol na splnenie jeho želaní.

Na pohľad možno bizarných, panovník však trvá na tom, že chce odísť z tohto sveta ako prostý človek. V posledných hodinách života si preto neželá, aby ho ktokoľvek oslovoval titulmi, po smrti mu majú ostrihať vlasy, vytrhať zuby, jeho telo zbičovať, posypať popolom, zabaliť do obyčajného plátna, a tak vystaviť.

Je to úprimná či iba predstieraná pokora? Ktovie. Maximilián I. sa totiž po celý život usiloval o pravý opak. Nešetril energiou ani prostriedkami na vlastnú propagáciu, robil všetko pre to, aby sa do dejín zapísal ako „najväčší z cisárov po Karolovi Veľkom“ a aby Habsburgovci, ktorým „v žilách koluje najušľachtilejšia krv“, dosiahli svetovú moc.