Odchádzam čestne a bez nenávisti k vám. Miladu Horákovú trýznili komunisti do poslednej chvíle
Vidia sa prvýkrát po trištvrte roku a zároveň si naplno uvedomujú nemilosrdnú skutočnosť – vidia sa aj naposledy. V ponurých suterénnych útrobách pražskej väznice na Pankráci sa podvečer 26. júna 1950 odohráva bolestné stretnutie. Miladu Horákovú, 48-ročnú právničku a demokratickú političku, odsúdenú pred niekoľkými dňami vo vykonštruovanom procese na trest smrti, prišla navštíviť jej 16-ročná dcéra Jana a sestra s manželom.
„Celá návšteva sa odohrala postojačky, nesmeli sme si sadnúť. Mama veľmi statočným spôsobom hovorila takmer celých dvadsať minút, ktoré nám na návštevu povolili. Hlas mala pevný, vyrovnaný, neplakala, kým my sme boli v slzách,“ bude spomínať Jana Kánská po štyroch desaťročiach v jednom z rozhovorov.
Nemilosrdne krátky čas na ich posledné stretnutie vypršal. Dozorcovia im nedopriali ani chvíľočku súkromia, stáli vedľa nich, so samopalmi v rukách. Nedovolili dokonca ani to, by sa mama svoju dcéru naposledy objala a pobozkala.
Miladu Horákovú odviedli späť do cely. Nik nevie, ako sa v posledných hodinách cítila a na čo myslela. Čo-to však prezrádza list na rozlúčku, ktorý napísala v tú noc, pár hodín pred popravou, a adresovala ho svojim najbližším.
„Som pokorná a odovzdaná do vôle Božej. Neplačte! Je to takto lepšie, než pomaly zomierať. Dlhú neslobodu už by moje srdce nevydržalo. Nie som bezradná, ani zúfalá. Je vo mne pokoj, pretože mám pokoj vo svojom svedomí. Vaša, iba Vaša Milada.“
Na úsvite 27. júna po ňu prídu, aby ju odviedli na popravisko. Presne deväť mesiacov po tom, ako ju zatkli.
Zostáva vám 88% na dočítanie.