Nádej, ktorú odmietame. Prečo radšej veríme na chemtrails ako geoinžinieringu?

O obmedzení emisií skleníkových plynov a zastavení globálneho otepľovania hovorí dnes kdekto. Keby žil Karel Havlíček Borovský, možno by povedal „Kiež by nám Pán Boh rôzne tie ekologické proklamácie z huby do rúk vraziť ráčil!“, pretože celosvetová produkcia skleníkových plynov aj naďalej rastie a rok 2024 bol najteplejší v histórii meraní.

Globálne teploty vystúpili o 1,5 stupňa Celzia nad úroveň z rokov 1850 až 1900. Svetová meteorologická organizácia konštatovala, že „dlhodobý teplotný cieľ Parížskej dohody ešte nie je mŕtvy, je však vážne ohrozený“.

V Paríži sa politici v roku 2015 dohodli, že obmedzia emisie skleníkových plynov tak, aby globálne teploty nestúpli o viac ako dva stupne nad úroveň pred priemyselnou revolúciou. Nie je to malé sústo, píšu Lidovky.cz.

Ambicióznejšia verzia Parížskej dohody, teda uchrániť planétu pred globálnym oteplením o viac ako 1,5 stupňa, vyžaduje do piatich rokov znížiť emisie o 50 percent.

Jednoduché počty ukazujú, že pokiaľ sa nemá klimatická dohoda premeniť na zdrap papiera, nezostane iné než skleníkové plyny z atmosféry už v dohľadnej dobe odčerpávať. Odborníci odhadujú, že by sme od polovice 21. storočia mali ročne odobrať z ovzdušia najmenej 6 miliárd ton oxidu uhličitého.

To sa dá zaistiť hneď niekoľkými postupmi, ale ich výskum, testovanie a využitie narážajú na zrejmý odpor. Odmietači globálneho oteplenia ich vyhlasujú za zbytočné, ekologickí alarmisti zase za nebezpečné. Aké cesty k obmedzeniu vplyvu klimatickej zmeny veda otvára a prečo ich ľudstvo odmieta?